Logo

Troskova troška - Diel šestnásty

Troskova troška - Diel šestnásty
26.11.2017
PDBASKET

MÔJ PRVÝ DEŇ VĎAKYVZDANIA 

Deň vďakyvzdania je klasický severoamerický sviatok, ktorý Američania oslavujú vždy štvrtý novembrový štvrtok. Veľké rodiny sa stretnú pri moriakovi, ktorý je typickým jedlom pre tento sviatok. 

Vďakyvzdanie je taký ten verejne známy sviatok aj v Európe. Niečo ako Halloween. Halloween už oslavujeme aj my. Mohli by sme si prebrať aj vďakyvzdanie, lebo kvalitného prežierania nie je nikdy dosť ! 

Tréner sa rozhodol, že tento sviatok neopomenie ani u nás v Prievidzi a po tréningu náš všetkých pozval na spoločný obed. Prišli skoro všetci Američania plus Marko s rodinkou a slovenskú vlajku som držal ja s Jašškom. 

Priznám sa, že som sa na začiatku bránil, ale Marek po skúsenostiach z Ameriky povedal, že tento luxus je neradno zmeškať, tak som sa nechal nahovoriť. Prišli sme prví. Tréner bol doma so svojím synom, ženou a jej rodičmi. Hneď som z toho dostal feeling takej tej ideálnej americkej rodinky zo seriálov. 

Teraz vás upozorňujem, že ak ste nejedli, tak to rozhodne spravte pred prečítaním tejto časti blogu. Skúsim vám opísať, čo všetko bolo na stole a čo vlastne Američania robia na deň vďakyvzdania. Takže začneme moriakom. Nebol tu však klasicky v celku, s tým by bolo veľa roboty. Boli morčacie prsia. Ďalej makaróny zapečené so syrom a nejakou omáčkou, niečo ako plnka, čo sa u nás dáva ku kuraťu, studená misa, kde boli syry a salámy. VEĽMI podstatná vec, bez ktorej Američania ťažko vydržia: cesnakový chlieb (tréner si že vraj nosí domov špagety a doma si k nim berie cesnakový chlieb, inak by to nezjedol). Takisto sme mali zapekanú brokolicu so slaninou a ďalej už písať naozaj nejdem, lebo mám slintacie problémy a pociťujem silné nutkanie zaútočiť na chladničku. 

Veľká bomba ale prišla ako dezert. Trénerov obľúbený DIRT CAKE. To je prosím pekne niečo ako OREO s pudingom. Vyzerá to zvláštne, ale je to fakt niečo neskutočné. Plus navrch sa ešte dávajú hadíky z Hariba. To keby ste si to chceli spraviť naozaj po americky. 

Po pol hodinke sme celá posádka len fučali od únavy s plnými bruchami. Len Batinovci museli byť stále v pozore, lebo malá Laura má očividne vrodenú hyperaktivitu, takže nie je dobrý nápad ju nechať štvrťsekundy samotnú. 

Celkovo hodnotím moje prvé vďakyvzdanie ako veľký úspech a opakujem, že by sme to mohli skúsiť aj u nás. Len tak, aby sme sa poriadne najedli v strede týždňa. Prievidzskému vďakyvzdaniu teda udeľujem päť z piatich moriakov. 

KAROL A LUCKA 

Keďže sme si s Karčim v autobuse hneď potykali, snáď mi odpustí aj toto familiárne pomenovanie. Ale máš to aj na facebooku, takže som krytý. 

Karči je človek, ktorý nezaváhal poslal fotku, na ktorej mal šál BC a pridal aj hešteg #weareprievidza. Potom už len dúfal, že ruka Maťa Bilíka mu dopraje a dopriala mu. Karol bol vylosovaný a vyhral tak cestu s nami autobusom do Viedne na zápas Alpe Adria Cupu. Na cestu zobral aj svoju Lucku, aby nesmútil. 

Mimo zápasu si Karol s Luckou určite užili aj moje neskutočné navigátorské schopnosti a klasické doťahovanie s Markom a Maťom.

PSYCHOLOGICKÉ HRY

Viete mne prischlo v autobuse veľmi kritické miesto. Sedím pri Markovi a Maťovi Bilikovi. S Markom a Maťom máme vlastne taký zvyk, že cestou v autobuse nadhodíme nejakú tému, chvíľu sa o nej hádame a po chvíli sa spoja proti mne a hádame sa ďalej. 

V podstate taký autobusový folklór na spríjemnenie cesty. Karči by vám vedel povedať :)

BLBÝ EURÓPSKY TÝŽDEŇ

Čo sa týka výsledkov, tak uplynulý týždeň bol skutočne blbý. Najprv sme v utorok dovolili Lašku návrat do zápasu a nakoniec sme ich nakopli aj k obratu a domaci súboj sme prehrali 65:71. 

Rovnako neúspešne skončila aj ceste do Viedne, kde nás domáci porazili vysoko 96:73, čoho strojcom bol viedenský rozohrávač Stjepan Stazič. Ten nám vo svojich 39-tich rokoch nastrieľal 46 bodov a jeho trojková streľba bola jednoducho nezastaviteľná. Ak toto nebol jeho životný zápas, tak neviem.