Logo

Troskova troška - Diel šiesty

Troskova troška - Diel šiesty
18.9.2017
PDBASKET

DEŇ D

Ľudia, ja som ideálny človek na písanie blogu. Ja priťahujem blbosti. A to veľmi intenzívne. Mne sa stane za týždeň toľko vecí, že by som každú nedeľu mohol vydať knihu. Teraz vám poviem o mojom výlete do Budapešti.

Bol som vyslaný do Maďarska, aby som vyzdvihol nášho najnovšieho hráča Colina. Do Budapešti som šiel prvýkrát, takže som si do mobilu stiahol trasu a vyrazil som. Bez väčších problémov som prišiel na letisko a sranda mohla začať. 
Prvá úloha nájsť parkovisko. Ako som spomínal, bol som v Budapešti premiérovo, takže je jasné, že som nepoznal parkoviská, príletové a odletové haly, proste nič. Ja razím takú teóriu, že keď neviem, tak idem za autom, čo je predomnou. Fabia predomnou mala navyše bratislavskú ŠPZ-tku, tak som tam mal vloženú všetku dôveru. Dostal som sa na parkovisko, kde na každom mieste boli cedulky. Prišlo mi to divné, ale keď chcete vyzerať že sa vyznáte, tak proste nahodíte tú tvár „bol som tu tisíckrát“ a idete si za svojim. Hneď ako som zaparkoval, prišiel za mnou chlapík v košeli, ktorý mi oznámil, že som na parkovisku, kde sú autá na požičanie a nemôžem tu ostať.

S otráveným výrazom som odišiel preč, urobil koliečko okolo letiska a vydal sa na cestu, ktorú mi košielkár označil ako správnu. Ocitol som sa pred štyrmi rampami. Znova som spravil rovnakú školácku chybu a nasledoval som autobus predomnou. Vybral si lístok zdvihla sa rampa prešiel. Išiel som na rad ja. Tlačítko na vydanie lístka som v nervoch skúsil tak 10 krát. Nejak nefungovalo a zamnou už medzitým stáli 2 autobusy a 4 taxíky. Po chvíli som pochopil, že do tohto prístroja treba vložiť špeciálny lístok, ktorý majú len taxikári alebo šoféri autobusov. Nedalo sa nič robiť, zapol som smerovky a začal cúvať. Poviem vám, také promo ešte basketbalový klub nemal. Cúvalo auto s polepmi BC Prievidza a za ním cúvali a trúbili dva autobusy a štyria nasratí taxikári. Isto si naše logo budú dobre pamätať. Po výdatnom precúvaní som sa vydal k rampám naľavo. Tie už chvalabohu fungovali a cesta ma doviedla priamo pred príletovú halu. Aj sa mi zdalo, že tie miesta vyzerajú príliš luxusne, ale neváhal som a opäť som zaparkoval. A samozrejme opäť zle. Prišiel chlapík v košeli číslo 2 a oznámil mi, že aj tieto miesta sú pre autá na požičanie. Opäť som bol na blbom mieste.

Takže som už vo fajnovej nálade tretíkrát krúžil okolo letiska a prišla rana z nebies. Auto sa mi začalo zvláštne kývať a nechýbali ani kvalitné zvukové efekty. Odstavil som pri krajnici, vystúpil som a moje najtajnejšie priania boli skutočne splnené. Mal som defekt, aby mi nebolo ľúto. Chvíľu som teda civel na vypustenú pneumatiku a zisťoval, či sa mi to nesníva, potom som otvoril kufor a v ňom našiel rezervu a všetko potrebné k výmene kolesa. Ak ste si doteraz mysleli, že viem vymeniť koleso na aute, tak vás sklamem. B je správne. Nemám šajnu, ako sa to robí. V tomto som na ženskej úrovni (bez urážky). Čakal som teda nejakých 10 minút bez nádeje na zázrak, no jediný, kto sa vyskytol, bol pán v košeli číslo 3, ktorý sa strašne ponáhľal na lietadlo, takže mi len vytiahol rezervu z kufra, viac menej povedal, čo a ako a utekal preč. Niekedy, keď zázrak nechodí, musíte sa sami stať zázrakom. Držal som sa inštrukcií dobrého deduška, a tak sa udiala taká vec, že sa všetko šťastie a božie sily spojili do jedného, a ja som skutočne to koleso vymenil. Dobre čítate. Som pripravený na rodinu a dieťa. Dobručký som, koleso viem vymeniť, aj praženicu zvládnem v silné dni. Neviem, ako sa vy máte radi, ale ja proste nemám dobrý pocit z toho, keď šoférujem auto, ktoré som si sám poskladal.

Myslel som si, že zlej energie bolo na dnes dosť, ale to som sa veľmi mýlil. Po všetkých strastiach a útrapách som sa konečne dostal do príletovej haly a čakal na Colina. V podstate ma ani neprekvapilo, keď mi napísal správu, že mu neprišla batožina. Viete ako to je, keď je proste zlý deň, tak musí prísť všetko naraz, aby vám to vyskúšalo trpezlivosť na najvyššiu mieru. Po hodine a pol čakania chalan dorazil, samozrejme bez batožiny, ktorá si už žila vlastný život niekde v Lisabone. Na ceste domov nás ešte zachytil taký vietor, že som myslel že sa Irma presunula z Floridy rovno do Šiah. Colin musel vyvažovať auto, aby nás neprevrátilo.

A drahí moji priatelia. Takéto dni ja mám každý týždeň zo dva.

DETI KVETOV

Počas týždňa sme sa vybrali s Jašškom, Chrisom a Pipom na základnú školu Energetikov, kde prebiehal nábor detí do mládežníckeho basketbalu. Po úvodnom príhovore prišiel čas na to, aby sa decká niečo chalanov opýtali. Hneď prvý synček zabil celú telocvičňu, keď sa Mareka opýtal či už nabúral na autobuse, keď sa šlo na zápas. Potom ešte prišlo pár klasických otázok typu, aký najväčší pohár si vyhral, koľko si dal najviac bodov a ako si si zlomil ruku.

Najkrajší moment však bol, keď deťom povedali, že môžu ísť na palubovku a zahádzať si s chalanmi. 90% detí sa rozbehlo za Marekom. Očividne už mu bijú biologické hodiny a deti z neho cítia hotového otecka a rodinne pripraveného človeka. Gény neoklameš.

ZÁVEROM

Minule ma niekde zdžubali, že blog sú len žvásty a žiadne užitočné informácie. Tak idem teraz splniť aj toto poslanie a dám vám nejaké oficiálne vyhlásenia.

Zdravotne sme na tom o hodne lepšie. Marek so svojim pahýlom bude maródiť ešte minimálne mesiac. Na Chrisovi Staňa intenzívne pracuje a jeho zranenie sa zlepšuje každým dňom. Dúfame, že na turnaji v Svitavách už zasiahne do hry. Ostatní chlapci sa tešia dobrému zdraviu a vitalite.

Turnaj v Leviciach sme ukončili s bilanciou jednej výhry a dvoch prehier. Nad naše sily boli Levice a Opava, v sobotu sme zdolali Ženevu. Ďakujeme všetkým, čo nás prišli podporiť !


V ďalšom blogu určite nájdete zákulisné info a pikošky z turnaja v Svitavách, ktorý nás čaká budúci víkend. Ale o tom už viac nabudúce. 
A vy ostatní píšte, rád odpovím příšte !