Logo

Lúčiaci sa Batina: „Som hrdý na úspechy, ktoré sme v Prievidzi dosiahli“

22.10.2021 13:33
PDBASKET

Úctyhodných 3011 dní strávil Marko Batina v našom klube BC Prievidza. Päť sezón ako hráč, tri celé sezóny ako generálny manažér klubu. Tú štvrtú už v našom klube nedokončí, lebo túžba byť so svojou rodinou je prirodzene silnejšia ako milovaný basketbal, jeho práca. My vám prinášame Markov pohľad na jeho osem rokov v našom klube.

Marko, v lete 2013 si prišiel prvýkrát do Prievidze, keď si podpísal jednoročnú zmluvu...

Veľmi dobre si  to pamätám. Bol to veľmi teplý deň 27.júla, keď sme prišli s frajerkou, teraz už manželkou, do Prievidze. Pre mňa to bolo niečo nové, dovtedy som hrával iba v Bosne a Chorvátsku. Angažmán v Prievidzi bol pre mňa v podstate prvá zahraničná skúsenosť. Nová kultúra, iný basketbal. Mali sme legionárov z rôznych krajín, musel som sa rýchlo prispôsobiť. Na rýchlejšiu adaptáciu mi pomohli aj hodiny slovenčiny, ktoré sme vtedy mali. Musel som si zvyknúť na ligu, nebolo to ľahké. Mal som niečo už odohrané, ale na Slovensku som bol nováčik, ktorý musel ukázať, že na to má. Rozbiehal som sa pomalšie, ale hneď moju prvú sezónu sme to dotiahli do finále, ktoré sa žiaľ nedohralo...


Po prvej sezóne si trochu váhal, ale nakoniec si sa vrátil a následne podpísal trojročnú zmluvu. Odohral si celkovo päť kompletných sezón v našom drese. Môžeš ich fanúšikom aspoň v skratke priblížiť?

Prvé dve sezóny boli pod vedením trénera Kruna Krajnovića, ktorému aj ďakujem, že ma do Prievidze priviedol. V oboch sezónach pod jeho vedením sme sa dostali do finále.Práve to v roku 2015 sme nešťastne prehrali s Komárnom. Predtým sme odohrali skvelé semifinále s Handlovou. Nebol to možno pekný basketbal, ale bol to tvrdý boj. Plné haly fanúšikov, nabudení hráči, dobrý marketing. Po postupe do finále sme si verili, chceli sme sezónu zavŕšiť víťazstvom, ale nezačali sme dobre sériu. Avšak dokázali sme si z 1:3 vybojovať rozhodujúci zápas na domácej palubovke. Bohužiaľ, posledný krok sa nám už nepodarilo spraviť.

Čo sa nepodarilo v tejto sezóne, vyšlo v ďalšej...

Áno, je to tak. Potom prišla moja tretia sezóna v Prievidzi, už pod vedením trénera Miljana Čurovića. A v treťom klubovom finále po sebe sme už boli úspešní. Získali sme pre klub šiestu hviezdičku, stali sme sa súčasťou loga, naše mená sú spolu s ďalšími úspešnými hráčmi klubu vyvesené v hale. Bola to famózna sezóna. Síce nezačala pre mňa šťastne, keď som v lete na turnaji v Poľsku utrpel otras mozgu po páde na palubovku a z haly ma odviezla sanitka. Za celú moju kariéru to bolo najvážnejšie zranenie. Sezóna, ako som už naznačil, bola skvelá. V lige sme dominovali, prehrali sme iba šesť zápasov v základnej časti a na domácej palubovke sme ani v jednom ligovom zápase neokúsili trpkosť prehry. V tej sezóne nás doma zdolal iba Inter vo finále Slovenského pohára. Darilo sa nám aj v premiérovom ročníku Alpsko-adriatického pohára, kde sme postúpili do záverečného Final four. Mali sme v šatni skvelú partiu a chémiu, doteraz som so všetkými spoluhráčmi v kontakte.


Po zisku majstrovského titulu boli zrejme očakávania opäť vysoké...

Áno, štvrtá sezóna bola výzva, očakávania boli ešte vyššie. Hrali sme Európu, kvalifikácia začínajúcej Ligy majstrov a následne FIBA Europe cup. Aj tu sa nám podarilo dosiahnuť úspech. Veď minimálne v poslednej dekáde sme jediné slovenské družstvo, ktorému sa podarilo  vo FIBA súťaži postúpiť do druhej fázy pohára. Bola to veľká skúsenosť zahrať si proti klubom s ďaleko vyššími rozpočtami a aj kvalitnejšími hráčmi. Avšak negatívne sa nám to prejavilo v domácej súťaži, lebo sme mali nahustený kalendár. Hrali sme tri zápasy v priebehu týždňa, málo trénovali, veľa cestovali a nezdar v domácej súťaži zatienil tento medzinárodný úspech, lebo sme vypadli už v semifinále ligy.

Ďalšia prievidzská sezóna bola pre teba jedinou, kedy sa ti s tímom BC nepodarilo prebojovať  aspoň  do semifinále. Ako si na ňu spomínaš?

Piata sezóna bola pre mňa už taká iná. V hlave som bol nastavený, že po sezóne ukončím kariéru. Ale bolo to niečo nové, hrali sme iný basketbal, mali sme amerického trénera Ryana Pannoneho. Nešťastne sme prehrali vo štvrťfinále play-off s Komárnom. Síce suverénne 0:3, ale tak ako my ani dnes nevieme, ako sme vypadli, tak Komárno zrejme nevie, ako vyhralo. V každom prípade však môžem povedať,  že moje  pôsobenie v klube bolo úspešným obdobím.  Počas mojich piatich sezón sme v Prievidzi získali štyri medaily.

Päť sezón ako legionár v jednom klube, to nebýva veľmi zvykom. Aj po skončení hráčskej kariéry si zostal v Prievidzi a prezliekol sa do obleku...

V prvom rade by som chcel poďakovať vedeniu klubu, že mi dalo dôveru. Už v poslednej hráčskej sezóne som sa pripravoval na ten oblek, keď som ako hráč pôsobil aj ako športový riaditeľ  a pomáhal trénerovi Pannonovi. Po sezóne som tak plynule prešiel na pozíciu generálneho manažéra. Hneď v prvej sezóne som zažil aj tú manažérsku skúsenosť, že trénera, ktorého som najskôr našiel (Michael Claxton), som neskôr počas sezóny aj prepustil. Nie je to nikdy príjemné, keď sa s niekým musíte rozlúčiť. 


Uprostred sezóny tak prišiel k mužstvu tréner Bujan. Pomohlo to nakopnúť stagnujúci tím?

 Táto zmena nám prospela, postúpili sme do finále, čo bol v tej sezóne veľký úspech. Osobne si myslím, že v sezóne 2018/19 mala liga najvyššiu kvalitu počas celého obdobia, čo som na Slovensku. Ani v sezóne 2019/20 sme sa nevyhli trénerskej zmene, lebo spolu s vedením klubu sme usúdili, že náš tím potrebuje nový impulz. Cítili sme, že máme kvalitný káder, ktorý však nedosahoval svoje maximá. Impulz prišiel v podobe trénera Krajnovića, s ktorým som si tak mohol vyskúšať aj spoluprácu v opačnom garde. Získali sme Slovenský pohár, stúpala nám forma, ale bohužiaľ, prišla korona, predčasný koniec sezóny a obdobie plné otáznikov. V klube sme museli spraviť strategické rozhodnutia, aby sme mohli pokračovať ďalej. Rozhodli sme sa dať dôveru nášmu mladému trénerovi Marošovi Helmecymu, ktorému som pomáhal aj ako asistent. Bola to zvláštna sezóna, bez divákov, bez atmosféry, nevedeli sme, čo bude, či sa odohrá celá sezóna. Sústredili sme sa na rozvoj mladých hráčov, veľa trénovali, zdokonaľovali sa. Podarilo sa nám postúpiť do play-off a tam sme takmer vyradili Svit. 

Osem sezón, viacero trénerov. S ktorým sa ti najlepšie spolupracovalo ako hráčovi a s ktorým ako manažérovi?

Nebolo by fér, keby som mal vybrať iba jedno meno. Tréner Krajnović ma priviedol do Prievidze, dvakrát sme hrali finále. S trénerom Čurovićom sme vyhrali titul, hrali sme Európu. Tréner Pannone priniesol úplne iný prístup, ako som bol dovtedy zvyknutý. Je to skvelý človek, veľa mi pomáhal, aj keď odišiel z Prievidze. Každý z nich mal niečo skvelé, nemôžem povedať nič zlé.

Čosa týka trénerov, s ktorými som spolupracoval ako manažér, tak najkratšie som robil s trénerom Claxtonom. Je to dobrý človek aj tréner, ale v danom období mu to tu nevyšlo. Trénera Bujana som poznal už aj predtým, priniesol nám potrebný impulz, ďalšia sezóna nám už  nevyšla, ale korektne sme sa rozlúčili. Prišiel Kruno, mali sme korektný vzťah. Veľmi si vážim, že mal voči mne rešpekt ako voči nadriadenému, hoci predtým som s ním spolupracoval ako hráč. Posledná sezóna bola s Marošom. Je to úžasný človek, basketbalom žije a myslím si, že je to správna voľba pre BC.


Zaujímavo si zhrnul svojich osem sezón v našom klube, či už ako hráč alebo ako manažér. Veľké a nečakané zmeny narobila v našom svete korona. Čo všetko priniesla/odniesla v basketbalovom aj tvojom osobnom živote?

Boli sme zvyknutí na šou. Šport a basketbal je vlastne zábava pre divákov a toto zrazu nebolo. Prišiel stres v podobe toho, že sme nevedeli, čo bude, čo sa zmení, sledovali sme tlačovky. Pozitívum vidím v tom, že ak sme rozumní, naučíme sa vážiť si veci, ktoré sme dovtedy brali ako samozrejmosť. Basketbalové pozitívum môže byť aj v tom, že mladí hráči dostali šancu, lebo objektívne si povedzme, klubom sa znížili rozpočty. Ale musia ju využiť a nepustiť ju už z rúk. V osobnom živote to bolo ťažšie. S rodinou sme sa v lete 2020 rozhodli, že manželka s dcérou sa vrátia domov, lebo z dôvodu korony prišla manželka o prácu na Slovensku. Dosť nás ale zaskočili opatrenia, karantény, obmedzenia pri cestovaní a vyše roka sme sa naživo nevideli. Nebolo to pre mňa ľahké obdobie, všetok čas som sústredil na prácu, aby som čo najmenej o tom rozmýšľal. Vianoce som trávil sám na Slovensku, ďakujem chalanom z klubu, že som bol aspoň s nimi. 

Ako sme uviedli aj v úvode tohto rozhovoru, túžba byť so svojou rodinou ťa donútila ukončiť svoje pôsobenie na Slovensku...

Nedokážem fungovať ďalší rok bez mojej rodiny. Ľudia v klube to pochopili, nemusel som ich presviedčať o dôvodoch. Poplakali sme si, basketbal je láska, je to robota, ale rodina je najdôležitejšia. Rozhodol som sa tak na konci septembra, aby sme stihli aspoň niektoré veci v klube nastaviť. Nemusí nikto špekulovať o žiadnych iných dôvodoch, aj keď som si už zvykol, že medzi ľuďmi je to populárne hľadať „pravdu“.

Je zrejmé, že sa ti neodchádza ľahko.

Samozrejme, že nie.  V Prievidzi som strávil takmer štvrtinu môjho života. Prežil som tu pekné chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem. Mesto žije basketbalom, bude mi to strašne chýbať. Som hrdý na úspechy, ktoré sme tu dosiahli. Som rád, že sme rozbehli spoluprácu s MBA Prievidza. Slovenská liga ide hore, pomaličky napreduje. Reprezentácii sa podarilo postúpiť do ďalšej fázy kvalifikácie. Chcem sa do Prievidze kedykoľvek vrátiť, cítil som sa tu ako doma. Prísť si pozrieť dobrý basketbal. Prievidza ďakujem a vidíme sa!