Autor: René Matuška

VŠETKO NAJLEPŠIE PRAJEME LEGENDE  BC PRIEVIDZA!

V týchto dňoch sa dožíva životného jubilea  basketbalista, ktorý takmer celú svoju hráčsku kariéru odohral  v drese BC Prievidza. Všetko najlepšie prajeme pánovi Ing. Ľubošovi „Krivák“ Krivošíkovi, ktorý odohral v drese BC Prievidza celkovo  14 súťažných sezón. Bol dlhoročnou hráčskou oporou, ako aj  členom základnej rotácie družstva, ktoré získalo v roku 1989 historicky prvý majstrovský titul. 

Hráčske pôsobenie:

• 1976/77  Inter Bratislava
• 1977/78 až 1990/91 BC Prievidza
• 1991/92  až 1992/93 TG Sandhausen, Nemecko
• 5 zápasov reprezentácia SR do 23 rokov

Trénerské pôsobenie:

• 1997/98  BC Prievidza (4. miesto)
• 1998/99  BC Prievidza (5. miesto)

Pri príležitosti jeho jubilea sme mu položili 14 otázok:

1) Basketbalové ročenky uvádzajú, že si začal s basketbalom až ako 15 ročný v Interi Bratislava. Je to naozaj tak, alebo tvoje začiatky pod deravými košmi začali už skôr ? Kto a kde Ťa priviedol k basketbalu ?

Pred pôsobením v Interi Bratislava som sa ako veľmi aktívne dieťa venoval rôznym športom. Konkrétne k basketbalu ma na ZDŠ v Seredi priviedol môj učiteľ a prvý tréner p. Jaroslav Hrušovský. Pod jeho vedením sme sa stali neoficiálnymi majstrami Československa v minibasketbale.

2) Ani nie 18 ročný si bol  v sezóne 1976/77 členom  kádra tretieho družstva súťaže Interu Bratislava. Tvojimi spoluhráčmi boli také osobnosti ako Kropilák, Rajniak, Padrta, Sedlák, Mašura a ďaĺší...

Moje spomienky na toto obdobie sú veľmi pekné. Hlavne môžem povedať, že starší hráči Interu boli napriek môjmu mladému veku ku mne ústretoví a pomáhali mi. Snažil som sa od každého z nich odpozorovať niečo z ich basketbalového umenia.

3) Kto Ťa oslovil a čo bolo tým hlavným dôvodom prestupu do BC Prievidza v sezóne 1977/78?

Oslovili ma dlhoroční funkcionári BC Prievidza páni  František Mečiar a Ctibor Šturcel. Uvedomil som si, že v tak silnom kádri, ako mal vtedy Inter, tých minút na palubovke nebude toľko, koľko by som si predstavoval.  Keďže som bol mladým a ambicióznym hráčom, chcel som v zápasoch dostávať čo najväčší priestor. Vedel som a veril zároveň, že  v Prievidzi ten priestor budem mať , a určite viac, ako by tomu bolo  v Interi. S odstupom času to hodnotím ako správne  rozhodnutie. Tréningové podmienky a celkové zázemie, vytvorené pre hráčov  klubu boli na špičkovej úrovni. V tej dobe Prievidza každoročne absolvovala niekoľko zahraničných basketbalových zájazdov.

4) V drese BC si za tých 14 hráčskych sezón zažil vzostupy aj pády klubu, hlavne sezóna 1982/83 bola špecifická, keď ste na tri ročníky vypadli z najvyššej súťaže. Pamätáš si na posledný zápas sezóny v Handlovej. Vtedy si dal 29 bodov a nestačilo to na výhru a záchranu v súťaži:

Áno, na ten zápas a celú sezónu sa veľmi dobre pamätám. Boli to strelecké preteky medzi mnou a Brabencom, ktorý dal v tom zápase 30 bodov. Nakoniec to nedopadlo dobre ani pre jeden klub. V tej sezóne sme veľa zápasov prehrali len o pár bodov. Bola to pochopiteľne, pre mňa a aj pre ostatných spoluhráčov a aj celý klub, veľmi smutná udalosť. Ale čo sa dalo robiť, k športu patria aj prehry. Dôležité je v takej chvíli sa nevzdať a bojovať ďalej.

5) Bol si považovaný za komplexného hráča, ktorý bol výborným zakončovateľom a 2. miesto v poradí strelcov celkovej histórii BC s počtom 9.418 bodov je toho dôkazom. Venoval si sa tejto hernej činnosti špeciálne aj v tréningovom procese?

Samozrejme som veľa trénoval individuálne, tak basketbalové individuálne činnosti, ako aj streľbu. Už ako mladý 17-ročný hráč Interu Bratislava som takmer celé leto strávil v Bratislave (kde som býval)  v telocvični na Pasienkoch spolu so starším spoluhráčom Vladimírom Padrtom. Každý deň sme spolu viacfázovo trénovali, okrem iného práve tú streľbu. Po návrate do tímového tréningového procesu som potom, ako sa hovorí, mal „problém zahodiť strelu“.

6) Stále platí, že dobrá osobná obrana je hlavne vecou vôle a Ty si vedel byť aj veľmi nepríjemným obrancom.  Ktorí protihráči sa Ti bránili najťažšie?

Dovolím si tvrdiť, že vo federálnej lige nebol protihráč, o ktorom by som mohol výslovne povedať, že mi robilo problémy ho brániť. Je však pravdou, že keď som narazil na hráča, ktorý bol rýchlejší alebo fyzicky zdatnejší ako ja, vtedy som musel viac zapojiť hlavu a zvoliť  správnu stratégiu. Treba si uvedomiť aj to, že vtedy malo každé družstvo z hornej polovice tabuľky vo svojom strede hráčov takmer európskeho formátu. Môžem povedať, že už pred zápasom som rád sledoval protihráčov, ich rozcvičku a basketbalové činnosti a dopredu som rozmýšľal o tom, ako budem toho ktorého hráča brániť. 

7) Čerešničkou na torte v tvojej kariére bol isto prvý majstrovský titul v sezóne 1988/89. Ako s odstupom času hodnotíš tento historický úspech BC pod vedením trénera Ing. Jána Hluchého?

Bola to výnimočná sezóna s výnimočným trénerom a človekom s veľkým Č. Tréner Ing. Ján Hluchý spolu s celým realizačným tímom nás doviedli k tomuto veľkému úspechu. K hráčom mal mimoriadne dobrý prístup. Nikdy žiadneho zo svojich zverencov neurazil, ani neponížil. Je dôležité zdôrazniť aj to, že nikdy nepodliehal emóciám. Okrem technických basketbalových zručností je totiž pre hráča i trénera nevyhnutné mať pod kontrolou svoju emocionálnu stránku. V majstrovskom tíme som mal skvelých spoluhráčov a veľmi dobre sme si rozumeli. Mali sme  výborne obsadené posty rozohrávačov, krídel i pivotov. Strednými rozohrávačmi boli Peter Jančura a Peter Knob. Na krídlach som sa striedal s Mariánom Stopkom a Ľubom Uhnákom. Pod košom hrali Karol Varga, Braňo Jašš a Jaro Kraus. Tréner Ján Hluchý z nás vytvoril skvelo zohratý tím. Jeho názory na basketbal boli veľmi zaujímavé a v tej dobe aj nadčasové. Myslím, že platia dodnes. Napríklad v obrane sme sa snažili loptu získať skôr, než súper vystrelí na kôš. Hrali sme veľmi agresívnu obranu, ktorej sa dnes hovorí „deny“. Pred zápasom tréner Hluchý každému hráčovi presne povedal, koho bude brániť a koľko mu súper môže dať bodov. Dokopy dajú oni „toľko a toľko bodov“, my však dáme viac a vyhráme. To bol jeho prístup k obrane. Súperov sme v rámci československej ligy poznali, vedeli sme teda, kto proti nám stojí. V útoku sme hrali veľmi rýchly basketbal založený na rýchlom protiútoku a rýchlom prenesení lopty na útočnú polovicu palubovky. Ak sa rýchly protiútok nepodaril, hrali sme organizovaný basketbal založený na clonách bez lopty. V tej sezóne som dostal ocenenie „Najlepšie brániaci hráč sezóny súťaže“. V nasledujúcej sezóne sme hrali aj Európsky pohár majstrov. Postúpili sme do druhého kola, kde sme však nestačili na FC Barcelonu, neskoršieho finalistu tejto súťaže. Spätne však môžem povedať, že sme s Barcelonou bojovali statočne a prehrali sme len o pár bodov.

8) Vieš uviesť menoslov trénerov, ktorí zásadne ovplyvnili tvoju bohatú basketbalovú kariéru?

Každý z mojich trénerov mi niečo dal. Samozrejme, dôležitým trénerom asi každého basketbalistu je jeho prvý tréner, takže spomeniem p. Jaroslava Hrušovského zo Serede. V Interi to bol p. Kazimír Klementis, ktorý ma neskôr trénoval aj v Prievidzi. Všetci tréneri, pod vedením ktorých som hrával, boli vynikajúci a všetci mi dali veľmi veľa nielen do mojej basketbalovej kariéry, ale aj do života. Trénersky, ale aj ľudsky som si však  celkom určite najviac vzal od vzácneho človeka Ing. Jána Hluchého.

9) Za tie roky tvojho pôsobenia na basketbalových palubovkách si hrával s veľkým počtom spoluhráčov. Ktorým by si venoval pár riadkov?

Tak to je ťažké, nerád by som na niekoho zabudol. Rozumel som si s mnohými skvelými hráčmi, ale keď už mám menovať, tak to boli najmä moji spoluhráči z Prievidze Marián Stopka, Jaroslav Kraus, Karol Varga a Ľubomír Uhnák.

10) Záver Tvojej hráčskej činnosti si pôsobil v nemeckom TG Sandhausen. Určite to bola veľká zmena?

Pre mňa to až taká veľká zmena nebola, podľa mňa basketbal je iba jeden a vášeň k basketbalu bola porovnateľná. Keďže to bola nižšia nemecká súťaž, úroveň bola o poznanie nižšia ako úroveň našej federálnej ligy. Tie dve sezóny som v TG Sandhausen pôsobil ako hrajúci tréner.

11) V sezónach 1997/98 a 1998/99 si pôsobil ako hlavný tréner BC Prievidza v najvyššej súťaži s peknými umiestneniami na 4. a 5. mieste. Nelákalo Ťa pokračovať v trénerskej činnosti?

Z dôvodu nedostatku peňazí v klube boli postupne uvoľňovaní  skúsení hráči. V podstate obe sezóny som ako tréner musel odohrať s mladými hráčmi, hlavne odchovancami prievidzského basketbalu. Takže vzhľadom na okolnosti si myslím, že tie umiestnenia boli veľmi dobré. Trénerská práca ma bavila, ale po toľkých rokoch som si  potreboval od basketbalu oddýchnuť.

12) Je o tebe známe, že popri basketbale si aj úspešným kynológom. Najväčšie úspechy v tejto činnosti?

Kynológia je môj koníček, práca so psami ma veľmi baví a podieľal som sa na príprave psov na Majstrovstvá sveta FCI. Moji zverenci dosiahli viaceré popredné umiestnenia.

13) Sleduješ aktuálne basketbalové dianie ?

V súčasnosti žijem na dôchodku v Seredi, ale pravidelne sledujem basketbalové dianie na Slovensku aj vo svete. Pozerám v TV množstvo zápasov, stále ma to baví. Aktívne pomáham niektorým mladým hráčom individuálnymi tréningami. Ak môžem povedať, tak podľa môjho názoru veľa trénerov na Slovensku venuje v tréningovej činnosti prehnané množstvo času organizovanému basketbalu s množstvom signálov, a to aj na úkor rozvoja basketbalových individuálnych činností, atletickej a silovej prípravy hráčov.

14) Čo by si odkázal nastupujúcej mladej generácii basketbalistov?

Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď. Talent nie je všetko. Ak chce byť dnes mladý basketbalista úspešný, musí sa stať komplexným hráčom. To znamená, že musí bravúrne zvládať individuálne basketbalové činnosti, venovať sa silovej príprave, atletickej príprave a taktiež musí mať vyváženú stravu a dostatok regenerácie. Samozrejme, dôležitá je aj organizovaná hra, ale tú môže efektívne vykonávať iba kvalitne individuálne pripravený basketbalista.