0:1

Je nedeľa. Asi 13:00. Musel som sa na to vyspať. Včera hneď po zápase by som to písal príliš emočne. Teraz som pokojnejší, je to uležané v hlave. A napíšem to s väčším nadhľadom. Snáď...

Ja sa priznám, čítam si komentáre na facebooku. Zaujíma ma feedback fanúšikov, názory, pocity atď. Včera som tam už videl názory ako je po sezóne, ako je rozhodnuté a škoda že sme skončili vo štvrťfinále.

Ľudia, hrá sa na 3 víťazné zápasy. Prečo skladať zbrane? Po jednom zápase? Skutočne si myslíte, že hráči, ktorí sa tu skoro každý deň od augusta moria na palubovke, sú teraz v nálade, že je škoda, že sme prehrali a je koniec?

Neprehrali sme o 25 bodov, ani nás nikto neprevalcoval. Podľa môjho názoru sme za stavu 68:60 boli dva-tri koše od toho, aby komárňanský tréner nasadil béčko a nechal ich dohrať zápas. Mali sme navrch bodovo aj psychicky. Potom však prišiel náš hluchý moment v tom najnevhodnejšom čase. Pre mňa osobne aj ťažko vysvetliteľný.

Stalo sa, čo sa stalo. Prehrali sme prvú bitku. Ale vojna sa len začala. Poslední, kto to teraz plánuje vzdať, sú hráči. Nálada v šatni nebola v štýle prehrali sme, hlavy dole. Bolo tam: Prehrali sme, prehrajú aj oni! Do Komárna ideme cez mŕtvoly. Či je to doma či vonku, my tam ideme vyhrať !

Prvý zápas nám toho dosť ukázal. Ako sa lepšie pripraviť, čo Komárno hrá, ako zatlačiť na ich slabé stránky. Toto je a bude vyrovnaná séria. Vedeli sme, že to bude ťažké a je. Ale rovnako aj pre nich.